Ako premeniť sklamanie zo súťaže na chuť napredovať
Tomáš Surovec | tréner a medzinárodný porotca tanečného športu
Ako tréner a porotca často vidím chvíľu, ktorá je pre dieťa náročnejšia než samotný výkon. Súťaž sa skončí a príde výsledok. Dieťa čakalo finále, medailu alebo lepšie umiestnenie. Namiesto radosti prichádzajú slzy, ticho či hnev. A dospelí začnú vysvetľovať, čo sa stalo.
Práve vtedy veľmi záleží na tom, čo povieme. Môžeme dieťaťu pomôcť pochopiť výsledok a nájsť ďalší krok. Alebo ho môžeme naučiť, že vždy, keď realita nezodpovedá našim očakávaniam, treba hľadať vinníka.
Som presvedčený, že súťaž má byť prostredím, z ktorého si dieťa odnáša chuť ďalej pracovať. Aj vtedy, keď si neodnáša pohár.
Čo nám výsledok skutočne hovorí
Výsledok ukazuje, ako sa konkrétny výkon presadil v konkrétnej konkurencii, v daný deň a podľa pravidiel hodnotenia. Pomáha nám zorientovať sa v úrovni kategórie. Nehovorí všetko o schopnostiach dieťaťa a už vôbec neurčuje jeho hodnotu ani budúcnosť.
Zároveň samotné poradie nevysvetľuje, čo treba zlepšiť. Na to potrebujeme odborný pohľad trénera, pozorovanie výkonu a podľa možností aj video.
Dieťa môže zatancovať lepšie než pred mesiacom a skončiť nižšie, pretože prišla silnejšia konkurencia. Inokedy získa pohár, hoci vo výkone zostali veci, na ktorých treba pracovať. Preto sa pri hodnotení pýtam na dve veci: Ako sme obstáli medzi ostatnými? A kam sme sa posunuli oproti sebe samým?
Víťazstvo má svoju hodnotu. Túžba uspieť k športu patrí a z pohárov sa máme tešiť. Chcem však, aby si deti postupne zamilovali aj samotné zlepšovanie. Aby ich tešilo, že niečo zvládnu istejšie, presnejšie alebo s väčšou odvahou. Práve to im dáva dôvod pokračovať aj počas obdobia bez medailí.
Rodič po súťaži
Rodičovi rozumiem. Vidí tréningy, úsilie aj čas, ktorý rodina príprave venuje. Keď príde sklamanie, prirodzene chce svoje dieťa ochrániť. Niekedy preto povie: „Mali ste byť pred nimi.“ Alebo: „Porota to vôbec nevidela.“
Takéto vysvetlenie môže na chvíľu uľaviť. Ak sa však opakuje po každom slabšom výsledku, pozornosť sa presúva od vlastného výkonu k veciam, ktoré dieťa nevie ovplyvniť. Z rozhovoru sa vytratí otázka, čo mu môže pomôcť.
V prvej chvíli pritom dieťa často nepotrebuje žiadne vysvetlenie. Potrebuje cítiť, že pri ňom stojíme. Pokojne môžeme povedať:
„Vidím, že ťa to mrzí. Chceš sa porozprávať, alebo potrebuješ chvíľu pokoja?“
Nemusíme ho okamžite rozveseliť ani presviedčať, že o nič nejde. Preňho o niečo išlo. Dajme mu priestor byť sklamané a počúvajme ho bez okamžitých rád. O výkone sa môžeme rozprávať neskôr, keď na to bude pripravené.
Pozrime sa aj na seba. Niekedy je dieťa so svojím výkonom celkom spokojné, kým neuvidí sklamanú tvár rodiča. Je užitočné položiť si otázku: Som teraz oporou svojmu dieťaťu, alebo potrebujem, aby jeho výsledok naplnil moje očakávania?
Tréner po súťaži
Od trénera očakávam, že dokáže výsledok odborne uchopiť. Nemusí vedieť vysvetliť každý hlas poroty a nemôže sľúbiť lepšie umiestnenie na najbližšej súťaži. Mal by však vedieť pomenovať, čo sa podarilo, kde boli slabšie miesta a čomu sa budeme venovať ďalej.
„Musíte viac trénovať“ je príliš všeobecné. Oveľa užitočnejšie je povedať:
„V tréningu už dokážete udržať rytmus, ale pod tlakom ho v závere strácate. V ďalšom období sa zameriame na jeho stabilitu v celom súťažnom kole.“
Dieťa tak rozumie súvislosti medzi tým, čo zažilo na súťaži, a tým, čo bude robiť na tréningu.
Za veľmi problematické považujem, keď tréner opakovane vysvetľuje výsledky ohováraním poroty, súperov či organizátora. Ak tým nahrádza odbornú spätnú väzbu, dieťaťu chýba vedenie. Tréner má niesť aj zodpovednosť za prípravu a vedieť povedať: „Toto sme zatiaľ nepripravili dostatočne. Upravíme postup.“
Samozrejme, aj porotca sa môže pomýliť a konkrétna pochybnosť si môže zaslúžiť vecné preverenie podľa pravidiel súťaže. Odborná otázka k hodnoteniu má svoje miesto. Nemala by však prekryť všetko, čo vieme zlepšiť vo vlastnej príprave.
Ako zo sklamania urobiť ďalší krok
Za užitočný považujem jednoduchý postup, ktorý dá priestor emóciám aj práci.
1. Najskôr buďme pri dieťati.
Bez výsluchu a porovnávania s ostatnými. Nech vie, že náš vzťah k nemu zostáva rovnaký pri každom výsledku.
2. K výkonu sa vráťme v pokoji s trénerom.
Podľa veku zapojme aj dieťa. Čo sa mu podarilo? Čo bolo náročné? Ako sa na parkete cítilo? Jeho pohľad nám môže pomôcť pochopiť aj to, čo zvonka nevidíme.
3. Dohodnime jednu alebo dve priority.
Napríklad stabilnejší rytmus, lepšiu rovnováhu alebo istejší začiatok zostavy. Desať opráv naraz môže dieťa zahltiť. Potrebuje vedieť, na čo sa teraz sústrediť.
4. Povedzme si, ako spoznáme posun.
Lepšie miesto nemáme vo vlastných rukách. Konkrétnu zručnosť však vieme sledovať na tréningu aj v súťažnom výkone. Napríklad či sa dieťa po chybe dokáže vrátiť do hudby a pokračovať.
5. Potom nechajme rodinný život pokračovať.
Spoločný obed, rozhovor cestou domov či pekný večer patria k rodine aj po nevydarenej súťaži. Dieťa nemusí lepším výsledkom odčiniť sklamanie dospelých.
Odborný smer vedie tréner v rozhovore s dieťaťom. Rodič pomáha vytvárať podmienky, zaujíma sa a podporuje. Nemusí po každej súťaži zostavovať nový tréningový plán. Má však právo rozumieť tomu, čo sa trénuje, prečo a či je záťaž pre dieťa primeraná.
Keď dlhodobo chýba jasná cesta
Jeden slabší výsledok nie je dôvodom meniť trénera. Ani dobrá príprava neprináša rovnomerný rast a medaily na každej súťaži.
Ak však dieťa dlhodobo odchádza z tréningov bez zrozumiteľnej spätnej väzby, nevie, na čom pracuje, a na otázky prichádzajú iba výhovorky, je namieste otvorený rozhovor. Pýtajme sa konkrétne: Aké sú teraz priority? Čo v príprave upravíme? Kedy spolu vyhodnotíme posun?
Pokiaľ odpovede a primerané vedenie neprichádzajú ani po takomto rozhovore, dáva zmysel vyhľadať ďalší odborný názor. Hľadajme trénera, ktorý dokáže pomenovať cestu a citlivo po nej dieťa viesť. Istota, ktorú má dieťa cítiť, spočíva v dôvere v túto prácu. Výsledok mu nikto poctivo zaručiť nemôže.
Priznať si realitu nám umožňuje rásť
Rozdiel medzi tým, kde sa vidíme, a tým, čo sa ukáže na súťaži, vie bolieť. Ak ho dokážeme prijať bez ponižovania a bez výhovoriek, získame užitočný bod, od ktorého sa môžeme odraziť.
Súperi nám ukazujú úroveň, ku ktorej sa môžeme približovať. Môžu nás inšpirovať kvalitou pohybu, pripravenosťou či tým, ako zvládajú tlak. Keď ich dokážeme oceniť, učíme dieťa pozerať sa na konkurenciu so záujmom a rešpektom.
Prajem si, aby si dieťa zo súťaže postupne dokázalo odniesť myšlienku:
„Dnes to nevyšlo podľa mojich predstáv. Rozumiem lepšie tomu, na čom potrebujem pracovať, a mám pri sebe ľudí, ktorí mi s tým pomôžu.“
Vtedy má súťaž zmysel aj bez pohára. A my si môžeme užiť spoločný deň s vedomím, že ďalší krok už poznáme.
